Milan
Dudáš
(1960)

Športovec telom aj dušou

Do vrúcnej rodiny prišiel ako vytúžený a jediný syn, vyrastal na dedine v kruhu kamarátov, s ktorými hrával futbal a hokej. Chodil tiež plávať, veľmi rád mal turistiku. Vlastne bol dieťaťom šťasteny, lebo aj svoju manželku poznal odmalička. Má rovnakú veselú povahu ako on sám a spolu vychovali dve deti, ktoré sú už dnes dospelé. Odjakživa ich viedli k športu, pričom s nimi absolvovali dlhé cyklistické túry. „Spoločne sme športovali, netušiac, že som chorý. V našej rodine sa lieky užívali len zriedkavo. Mal som veľkú radosť zo života, užíval som si ho naplno. Mal som šťastnú rodinu, prácu, ktorá ma bavila, a ani vo sne by mi nenapadlo, že som sa narodil s vrodenou srdcovou chybou, o ktorej nevedeli ani moji rodičia,“ rozpráva Milan a jeho manželka pripomenie, že v osemdesiatych rokoch bol dokonca na spartakiáde, takú mal kondíciu.

Prvé príznaky prišli v práci. Raz sa zohol a začal strácať dych. Nevenoval však tomu pozornosť, no bolo to čím ďalej, tým horšie. „Na dovolenke v Anglicku sme absolvovali jazdu na rakete, kolotoči, ktorý nás niekoľkokrát vystrelil hore a spustil dole. Všetci sme sa smiali, aký je Milan fialový. Nemysleli sme si, že by mohol byť chorý,“ spomína si Milanova manželka.

Z domu do nemocnice – sanitkou

Milan svojmu zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu však ešte nejaký čas nevenoval pozornosť. Zlom nastal nečakane. Písal sa rok 2008, mal 48 rokov a už pociťoval, že sa mu ťažšie dýcha pri chôdzi hore kopcom či po schodoch. Pri väčšej námahe v tvári zbrunátnel. „Hoci moja manželka si to všímala a posielala ma k lekárovi, ja som jej, samozrejme, stále hovoril, že to zveličuje a mne nič nie je. Takto som prežil jar a leto. Až prišla krásna jeseň, keď sa vzduch mení z teplého na svieži. Pozeral som von oknom, ako padajú krásne farebné listy zo stromov, a popíjal som kávu. No keď som si ľahol, prestával som dýchať. Vôbec som to nechápal, bol som v pokoji, ale môj dych bol čoraz ťažší,“ spomína si Milan na desivú situáciu. Nezostávalo im nič iné, iba privolať záchrannú zdravotnú službu. Po tom, čo mu lekár urobil základné vyšetrenia, informoval ho, že je chorý. Sanitka ho previezla najskôr do breznianskej nemocnice a na druhý deň do nemocnice v Banskej Bystrici, kde mu kardiológ urobil echo srdca cez pažerák.

„Toto vyšetrenie sa mi zdalo nekonečné. Pán doktor veľmi zaujato pozeral na monitor a ja som cítil, že to nebude dobré. Po vyšetrení mi oznámil, že mám vrodenú srdcovú chybu. Obaja s manželkou sme v tej chvíli zostali ako zmeravení. Bolo to neuveriteľné, ale vlastne môj zdravotný stav tomu nasvedčoval. No hneď potom mi oznámil, že budem musieť ísť na operáciu, ktorá sa robí cez hlavnú tepnu, akoby sa nastrelil dáždnik na srdce a môj defekt sa uzavrie,“ sumarizuje Milan, ktorý mal v tom čase obe deti na vysokej škole a plánoval ísť do zahraničia za zárobkom.

Zmena je život, aj zmena života

V bratislavskom Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH) mu zistili nielen defekt predsieňového septa, ale aj ďalšiu závažnú diagnózu. „Vzhľadom na to, že moje pľúca sa za tie roky museli prispôsobiť srdcu, k pôvodnej diagnóze sa pridružila ešte aj pľúcna artériová hypertenzia 2. stupňa. Pri tomto zistení som zostal sedieť na stoličke ako obarený. V hlave mi vírili všelijaké myšlienky, no nabral som odvahu a potichu som sa spýtal lekára, ako dlho sa s takouto chorobou dá žiť. Pán doktor ma upokojil a povedal, že mi nasadia liečbu a uvidíme,“ opätovne sa na chvíľu prenesie do momentu, ktorý mu zmenil život. V hlave si tiež prehráva svoj odvod na základnú vojenskú službu, keď na RTG snímke pútala pozornosť odborníkov čierna bodka na srdci. Spätne už vie, že išlo o dieru v orgáne, no kompetentný zdravotník si myslel, že ide len o technickú chybu snímky. Závažný defekt srdca totiž vyhodnotil ako šmuhu.

„V priebehu roka po diagnostike bol môj život ako na hojdačke. Raz som bol v nemocnici, raz doma, kým ma lekári nastavili na liečbu. Môj veľmi aktívny život sa razom zmenil. Chodili sme na kontrolu do NÚSCH-u každý mesiac, potom každé tri mesiace, neskôr raz za pol roka, tak je to až doteraz. Choroba ma začala obmedzovať pri činnostiach, ktoré som dovtedy bežne vykonával. Bolo veľmi ťažké naučiť sa s tým žiť. Často mi v hlave vírilo množstvo otázok, ale žiadne odpovede. Mal som čas premýšľať. Vtedy si vlastne človek uvedomuje, akú hodnotu má život. Keď sme zdraví a plní sily, berieme ho ako samozrejmosť,“ priznáva Milan.

Medzi svojimi

V roku 2010 vstúpil Milan do Združenia pacientov s pľúcnou hypertenziou (ZPPH), dokonca bol jedným z jeho zakladajúcich členov. „Začal som sa stretávať s úžasnými ľuďmi, ktorí majú tiež svoje zdravotné problémy ako ja. Ukázali mi, že sú šťastní a že žiť sa dá aj napriek chorobe,“ pochvaľuje si. Lieči sa už 16 rokov. Niektoré dni sú lepšie, niektoré ťažšie. Každý deň sa snaží zdolať 350 schodov a prejsť 2 až 3 kilometre. Spoločnosť počas dňa mu robí psík a s manželkou si obaja kúpili elektrické motorky, na ktorých jazdia do milovaného lesa. Jeho cestovateľským snom je Škótsko. Už dávno mu učaroval film Statočné srdce a s ním aj príroda drsnej vysočiny. Za tie roky pozná, na čo si trúfne. Miluje saunu a doma musí mať 24 ℃. Vie, že horúčavy zvláda bravúrne, zatiaľ čo ostrý vzduch mu vie narobiť ťažkosti. Teší sa z troch vnučiek.

„Ďakujem za každé prebudenie do nového dňa. Ďakujem všetkým lekárom, ktorí sa o mňa starajú, dobrým ľuďom, ktorých mám okolo seba, a svojej úžasnej rodine, ktorá stojí vždy pri mne, pomáha mi a ja ju nesmierne milujem. Práve láska k nim ma posúva ďalej a oplatí sa mi bojovať a žiť,“ ukončí svoje rozprávanie Milan a s dojatím pozrie na svoju usmiatu manželku.